Tough Mudder Infinity a Ján Vladár 1. časť

Športovca, ktorý sa špecializuje hlavne na preteky Spartan, sme po dvoch veľkých akciách vyspovedali a opýtali sa ho, ako tieto eventy prežíval. V článku sa dozviete, aké to bolo pretekať v čase, keď na Slovensku bola ešte zima, ako sa na podujatia dostal a to najhlavnejšie, ako sa pretekárom spod Tatier darilo v ďalekom svete.

 

 

Tough Mudder Infinity 

 

Na úvod, prosím, popíš, čo sú to vlastne za preteky? Na Slovensku ich pozná asi len málo ľudí. 

Pre tých, čo nevedia, tak ide o viac ako 8-hodinové preteky na púšti pri mestečku AlUla v Saudskej Arábií, počas ktorých pretekári krúžia na 10km okruhu s 20 prekážkami a vyhrá ten, kto zvládne v časovom limite najviac okruhov.

 

Ako si sa dozvedel o Tough Mudder Infinity? 

O tom že sa budú konať takéto veľké preteky, som sa dozvedel minulý rok v novembri a hneď som vedel, že tam chcem ísť. Veľké preto, pretože celkové prize money na tieto preteky boli 500-tisíc dolárov (najviac v histórii pretekov OCR, pozn. red.). To zaručovalo, že tieto preteky si nebude chcieť nechať ujsť takmer nikto zo svetovej špičky. Boli 3 súťažné kategórie: individual, 2-členné tímy a 4-členné tímy. Pretekať s takýmito „borcami“ som si nechcel nechať ujsť ani ja.

 

Ako vyzeral priebeh pretekov?

Ja som pretekal v kategórií 4-členných tímov za tím zo Spojených Arabských Emirátov, konkrétne Ajman tím. Bežal som so Sergeiom Perelyginom (majster sveta Spartan 2022), Obaidom Alnuaimim (9 a 7. z MS v Abu Dhabi 2022 a 2023, medialista z Ázijskych hier v polmaratóne) a Salehom Alsuwaidim (medialista z Ázijskych hier v polmaratóne). 

 

Prvé a posledné kolo sme museli bežať všetci štyria spolu a všetky zvyšné kola len vo dvojici, čiže ako štafetu. Ja som bežal celý čas vo dvojici práve so Sergeiom. V kategórií 4-členných tímov sme prvé 3 tímy rapídne ušli zvyšku už od prvých kilometrov a bolo takmer jasné, že si to rozdáme práve my o pozície v TOP 3. Na takých dlhých pretekoch sa ale, samozrejme, môže stať čokoľvek. 

V mojom 3. kole som mal malú krízu a mal som čo robiť, aby som sa držal Sergeia a udržali sme našich predpísaných 46-48 min na kolo. Prvé 2 tímy sme ale mali ešte po 6 hodinách minimálny rozdiel a stále bolo všetko otvorené. Od 4. kola sa mi ale išlo skvelo a až do samotného cieľa (moje 6.kolo) som necítil žiadnu krízu. 

 

Na akom mieste ste sa nakoniec umiestnili a ako dopadli iní pretekári zo Slovenska?

Nakoniec sme skončili na 2. mieste s časom 8 hodín a 8 minút. Odbehli sme 100 km so 180 prekážkami. Zo Slovákov sa v kategórii „individual“ umiestnila medzi ženami na skvelom 3. mieste  Janka Pepová (momentálne reprezentuje Švajčiarsko), hneď za ňou štvrtá skončila Eszter Hortobágyiová. Medzi mužmi skončili na 21. mieste Igor Lauko a 25. mieste Lukas Marco Schutz.

Boli to tvoje prvé preteky tejto série? 

Áno, boli to prvé preteky tejto série, predtým som ešte na pretekoch Tough Mudder neštartoval, aj keď musím povedať, že zopár prekážok som si už vyskúšal. Minulé leto som štartoval na Spartane v Midlande v Anglicku, kde sa mi podarilo zvíťaziť. Týždeň pred týmito pretekmi sa na rovnakom mieste konal Tough Mudder a niektoré prekážky organizátori nechali aj na Spartan, bolo to zaujímavé. 

 

V krátkosti popíš, ako vyzerala trať v AlUle, opíš jednotlivé prekážky. 

Jediné malé mínus bolo, že trať pretekov mohla byť ťažšia a silovejšia, nie tak bežecká. Oproti Spartan MSv Abu Dhabi bola rýchlejšia a piesok bol tvrdší. Ak porovnám spomínané MS v 2022 , v kategórii elite som skončil na 10.mieste a 10 km trať som išiel za 1 hodinu a 14 minút. Tu sme bežali priemerne kolo so Sergeiom za 47 minút. 

Prvých 5 km bolo po mäkkom piesku, kde sa bežalo pomalšie do jemného stúpania s jedným nosením, multirigom a zopár ďalšími prekážkami. Táto pasáž mne osobne sedela. Zvyšných 5 km bol tvrdší piesok, kde sa dalo bežať rýchlejšie, ale bolo tam zase viac vodných prekážok. 

Prekážky boli vcelku ľahké, ale boli bežci ktorí s nimi vedeli mať problém. Napríklad dvaja Egypťania, ktorí prvé hodiny viedli kategóriu 2 členných tímov (pred dvojicou Basilico, Thibault),  robili každé kolo chyby na prekážkach, za ktoré im odstrihli vždy jeden náramok z ruky,. Pred koncom kola sme museli ukázať plný počet náramkov, ten kto nemal, tak išiel za každý jeden náramok, ktorý stratil, na trestné kolo. Po absolvovaní týchto kôl získal náramky naspäť. 

Zaujímavá prekážka bola elektrošok, cez ktorú bolo treba prebehnúť asi 10 metrov, viseli tam lanká v ktorých bol elektrický prúd a keď si sa ich dotkol tak si dostal veľkú ranu (smiech). Potom boli prekážky ako rôzne steny, RedBull vlna a napríklad aj ľadový dunk wall, ktorý bol fakt ľadový – organizátori počas pretekov do neho sypali vrecká plné ľadu.

 

Skús čitateľom priblížiť, ako vyzerali veci mimo pretekov a prostredie púšte (ubytovanie, okolie, atmosféra a pod.) 

Spolu s českými pretekármi sme prileteli do Mediny, kde nás organizátor pretekov vyzdvihol a čakala nás 4 hodinová cesta na púšť do dejiska pretekov v AlUla. V dejisku pretekov nás čakal ďalší človek, ktorý nás dokonca aj tesne pred polnocou pekne privítal, dal nám parádnu večeru a ukázal nám naše ubytovanie – stany s posteľami. Bývali sme vo veľkých stanoch kde bola elektrika a postele s matracmi. V stanovom mestečku boli taktiež sprchy, toalety a jedáleň, (ak sa to tak dá nazvať) kde sme mali komplet stravu. Takáto forma ubytovania bola mega zážitkom. Okolie bolo veľmi zaujímavé, iný svet.

Ak by si to mohol porovnať so Spartanom, čo bolo iné?  

Určite starostlivosť o elitných pretekárov. Všetci sme sa tam cítili vítaní, organizátori boli milí a snažili sa nám pomôcť so všetkým. Prekážky boli trochu ľahšie ako na Spartane. Stanové mesto bolo, ako som už spomínal, na super úrovni. 

Tu sme mali, na rozdiel od Spartana, všetci pretekári hromadný štart, rady na prekážkach sa vyriešili tým, že prvú hodinu sa bežalo bez prekážok a prekážky sa obchádzali. Až po 60 minútach od štartu sa otvárali všetky prekážky. Nezáležalo, kde sa pretekár v tej chvíli nachádza, ale po 60 minútach už musel prekážky absolvovať.

 

Boli to preteky s najväčšími prize money vo svete OCR. Bola aj organizácia pretekov na najvyššej úrovni? 

Priviesť „eliťákov“ z celého sveta na jedno miesto v Saudskej Arabii si vyžaduje dobrú organizáciu. Zmocnil sa toho Američan Matt Davis z Obstacle Racing Media a o organizovanie pretekov sa starali ďalší poverení ľudia, z množstvom skúsenosti z prekážkových behov. Celé podujatie hodnotím výborne. Čo by som určite vytkol bolo to, že v deň pretekov vyhlásili len TOP 3 v kategóriach individual, 2-členné tímy a 4-členné tímy. Celkové výsledky sme sa dozvedeli až o pár dni neskôr. Taktiež trať mohla byť viac technická a ťažšia, pretože priestor tam na to v okolí určite bol. 

 

Na pretekoch bola aj mimoriadne silná konkurencia, dá sa povedať, že najlepší pretekári na svete. Ako si sa ocitol v tejto smotánke? 

Na pretekoch MS a ME štartujem posledné roky výlučne v kategórii elite, pretože sa chcem porovnávať s tými najlepšími pretekármi na svete. Dva roky po sebe som bol v TOP 10 na MS v Spartane v Abu Dhabi a spoznal som sa tam so super športovcami. 

Najskôr som riešil, že by som chcel štartovať v tíme, potom som bol v tom, že pôjdem ako individual a myslím si, že tesne po Novom roku prišla ponuka od Sergeia, či idem s ním, Obaidom a Salehom ako štvrtý člen. Bolo to ťažké rozhodovanie, pretože som si bol vedomý, ako sú na tom ostatní v tíme výkonnostne a pokaziť im preteky, som si nemohol dovoliť, bola to veľká zodpovednosť. 

Ku príprave som musel pristúpiť tak, aby som v deň štartu stál vedľa nich s vedomím toho, že mám na to s nimi bežať bok po boku 8 hodín. Ponuku som prijal s tým, že za necelé 2 mesiace sa im budem musieť poďakovať za dôveru svojim výkonom a budem musieť byť mega dobre pripravený.

V cieli som bol šťastný z toho, že som predovšetkým sám sebe dokázal, že som na to mal. Boli to určite najkrajšie preteky mojej športovej kariéry, pretože dosiahnuť takýto úspech, dostať dôveru a bežať celý čas po boku niekoho, na koho som sa pozeral a obdivoval ho od mojich prvých pretekov Spartan v roku 2016, bolo niečo neskutočné.

 

Poháňala ťa aj motivácia poraziť niektoré hviezdy OCR? 

Určite áno. Keď ste v tíme so Sergeiom Perelyginom, tak musíte myslieť na výhru, pretože niekto ako on, sa tam určite nejde len zúčastniť. Určite sme ako tím chceli vyhrať. 

Najväčšia konkurencia bola v tímoch, ktoré tvorili pretekári Jesse de Heer, Stijn Lagrand, Goncalo Prudencio, Luca Pezzani a ďalší tím, kde boli hviezdy OCR ako Veejay Jones, Manuel Dufaux, Nikolaj Dam, Thomas van Tonder. Dôležité bolo sa z toho hlavne „nepokakať“ (smiech). 

Ja osobne som chcel poraziť hlavne tím Veejaya Jonesa, pretože z ich vyhlásení bolo jasné, že súperov moc vážne neberú. Chceli sme im ukázať, že sa mýlia a podarilo sa to, keď sme ich celkom jednoznačne porazili o viac ako 25 minút.

 

Pokračovanie rozhovoru 2. Časť v nasledujúcom článku GOV Games.

 

Autor: Martin Turčín